Janin skutočný príbeh
OD VYHORENIA K NOVÉMU ZAČIATKU
Hovorí sa, že cesta k uzdraveniu začína vtedy, keď si priznáme, že máme problém. Žila som hlavne vo svojej hlave. Pracovala som dvanásť hodín denne, pripútaná k počítaču, tabletu, telefónu. Neustále hovory, večné ponáhľanie sa, stále som niečo riešila. Žila som v permanentnom „núdzovom režime“, bola úzkostná, hyperaktívna a otrokyňa všetkých možných notifikácií. Najhoršie však bolo, že aj keď som mala „voľno“, stále som bola pripojená. Neustále som kontrolovala emaily a sociálne siete, WhatsApp, Signal, Telegram… ten nekonečný prúd notifikácií. Neustále som kontrolovala, čo je nové, kto čo napísal, kde, a na čo musím reagovať. Žila som dopamínovou závislosťou.
Takmer som nevychádzala z domu – len do kancelárie, ktorá bola päť minút chôdze, rýchly nákup do supermarketu pár sto metrov od domu, alebo sa stretnúť s priateľmi na krátke prechádzky v parku vedľa domova. Moja hladina energie bola taká nízka, že som často skončila na gauči, počúvala podcasty, scrollovala sociálne siete alebo pozerala Netflix.
Zlomový moment prišiel počas zdanlivo obyčajného obeda s priateľkou. Pamätám si ten moment veľmi jasne. Mala som rýchly obed s kamarátkou, dúfala som, že budem mať 45 minút pokoja na jedlo a zaujímavý rozhovor. Namiesto toho, keď sme sa začali rozprávať, zistila som, že som úplne stratená vo svojich myšlienkach o všetkom, čo musím urobiť, na dôležité stretnutia, ktoré nasledovali, na neustále pípanie notifikácií. Sotva som sledovala, čo mi kamarátka hovorí. Jedla som mechanicky a kútikom oka som sledovala čas. Obed sa skrátil kvôli naliehavému telefonátu od šéfa. Náš tím musel rýchlo reagovať a tak som sa ospravedlnila kamarátke a ako robot som sa ponáhľala späť do kancelárie. Na ceste sa však stalo niečo, čo zmenilo všetko. Začala som cítiť, ako mi stúpa kyslosť do hrdla a mala som nepríjemný bodavý pocit v žalúdku. Spýtala som sa sama seba, čo som vlastne jedla na obed. Spomínala som si na objednávanie, vedela som, že som obed čiastočne zjedla. Ale čo som vlastne jedla? Prečo ma tak bolí žalúdok? Čím viac som si to uvedomovala, tým silnejšia bola bolesť. Zastavila som sa a zaplavila ma vlna úzkosti.
Mala som sa ponáhľať „hasiť požiar“ v práci, ale moje telo nechcelo spolupracovať. Napísala správu, že budem trochu meškať, sadla som si na lavičku a začala zhlboka dýchať, aby sa utíšila bolesť. Keď sa moja myseľ a telo trochu upokojili, uvedomila som, že nemôžem takto pokračovať. Ešte v ten deň som si dohodla termín u svojho praktického lekára. Prišla som s úzkosťou, plus veľkou dávkou viny a hanby, že nie som viac odolná a nedokážem tu byť pre svoj tím a všetkých okolo mňa. 31 Odišla som s diagnózou vyhorenia a PN-kou na dva týždne.
Dva týždne sa zmenili na päť mesiacov, počas ktorých sa môj život a môj pohľad na zdravie, kontrolu nad životom a priority drasticky zmenili. Počas päťmesačnej „detoxikácie“ som úplne zmenila svoj prístup k technológiám a životu. Odstránila som všetky notifikácie v telefóne, prestala som používať sociálne siete a emaily som kontrolovala maximálne raz denne. Cesta to však nebola ľahká. Telo aj myseľ reagovali akoby som im odobrala návykovú látku. Prvé týždne to bol boj, po mesiaci sa to začalo zlepšovať.
Moja denná rutina zahŕňala minimálne hodinovú prechádzku vonku, meditáciu, jogu, nakupovanie a prípravu čerstvého výživného jedla a prísny spánkový režim. Zamerala som sa aj na vzťahy. Spojila som sa s rodinou a priateľmi, ktorí ma podporovali a povzbudzovali. Najdôležitejšie však bolo naučiť sa nič nerobiť.
Transformácia bola dramatická. Po päťmesačnej detoxikácii som sa cítila pokojne a vyrovnane, spala som ako dieťa osem hodín v kuse. Cítila som sa skvelo, mala som jasnú myseľ, stratila som mnoho kilogramov viscerálneho tuku nahromadeného kvôli kortizolu a konzumácii cukru. Bola som plná energie, ako nikdy predtým. K technológiám som sa vrátila, ale s úplne iným prístupom, v práci aj v súkromnom živote.